Podľa Dawkinsa je náboženstvo akýmsi vírusom mysle a vedľajším produktom nasledovania rodičovských vzorov. Ak by aj boli náboženstvá iba rozprávkou, stále treba vyriešiť dilemu, či nie je viera v rozprávky predsa len lepšou cestou ako ich odmietnutie.
Duchovnosť
Náboženstvo napríklad sprostredkováva transcendentné zážitky. Ľudia získavajú pocit, že sa zhovárajú s bohom, stávajú sa súčasťou niečoho väčšieho za sprievodu príjemných pocitov extázy. Trefná metafora opisuje tento zážitok ako nové dvere v našej mysli, za ktorými je schodisko, po ktorom vystúpime do nového, príjemnejšieho stavu.
Motív transcendentného zážitku sa často vyskytuje v príbehoch ľudí, ktorí niečomu vyššiemu uverili. Tu má však náboženstvo početnú konkurenciu. Takéto zážitky sprostredkováva aj umenie, šport, vojna, drogy a v podstate každá „masovka" čo sa nekoná iba na facebooku.
Takže aj neveriaci majú veľa možností ako svoj duchovný život emocionálne obohatiť. Alternatívny stav mysle pravdepodobne slúži na utužovanie sociálnych väzieb a redukciu sebeckého chovania. To znie evolučne výhodne.
Morálny kompas
Imrich Gazda vo svojom slávnom výroku priznal, že radšej by mal za suseda moslima ako ateistu. To výborne ilustruje predsudky voči neveriacim. Na morálku však má svetonázor v praxi malý vplyv. Na kriminalitu má napríklad oveľa väčší vplyv vzdelanie a sociálny status.
Neurovedám sa darí rozlúštiť donedávna nábožensky vnímaný termín svedomia a priradiť mu organický a evolučný základ. Poškodeným určitých oblastí v mozgu jedinec stráca schopnosť eticky konať. Morálny kompas má základ najmä genetický a výchovný prostredníctvom rodičovských a rovesníckych vzorov. Pritom dôležitejšie je ponúknuť správne príklady ako preniesť svetonázor.
Zmysel života
Náboženstvá dávajú životu iný rozmer. Pribúdajú imaginárne bytosti, ktoré chcú byť uctievané, k čomu sa viažu rozličné dodatočné povinnosti. Po smrti má prísť k náprave nespravodlivostí. Aby sa čakanie vyplatilo, náprava prichádza pomerne rázne.
Pre veriaceho je zmysel života objektívne daný vieroukou. V rámci jej mantinelov má samozrejme viacero možností ako s ním naložiť. Neveriaci má situáciu trochu zložitejšiu, zmysel života si vyberá subjektívne.
Potrebujú teda neveriaci náboženstvo?
Náboženstvo má minimálne jednu nespornú výhodu, uspokojuje mnohé ľudské potreby v jednom balíku s plným servisom. Neveriaci to v jednom balíku nemajú, môžu si ale flexibilnejšie nájsť to čo im viac vyhovuje. Ich alternatívou voči náboženstvu je najmä kultúra a vzdelanie. Ale v horšom prípade to môžu byť aj už spomínaná vojna a drogy.
Neveriaci ľudia sú v priemere inteligentnejší, takže aj ako menšina dokážu chod spoločnosti výrazne ovplyvniť. Silná liberálna menšina spochybňuje tradičné kultúrne a etické vzory, konzervatívna väčšina ich zasa chráni a udržuje. Spoločnosť môže mať vďaka tomu svoj dynamický vývoj a zároveň určité ukotvenie, aby ju rýchle zmeny neuvrhli do chaosu. Koexistencia veriacich aj neveriacich dáva z evolučného hľadiska zmysel, napriek ich občasnému konfliktnému spolunažívaniu. Hádam by mal aj Dawkins z toho radosť.
